Blog & My

How the hell did we end up like this?

20. července 2013 v 22:16 | Yumi
Neviem, prečo som tak dlho nenapísala článok. Písanie ma vždy bavilo, pomáhalo mi ujasniť si myšlienky, vyčistiť hlavu. No napriek tomu som sa k tomu nevedela prinútiť. Prečo nerobím viac veci, ktoré ma bavia? Viem, že tento blog nesleduje takmer nikto, nikdy sa nestane top blogom, ktorý budú sledovať tisíce ľudí, nebudú mi písať komentáre, ako dobre vyzerám, odkiaľ som si kúpila nový lak na nechty alebo či som schudla. No napriek tomu som tu písala rada, bolo to niečo, čo som si aj po mesiacoch mohla prečítať a presne som vedela, ako som sa v danej chvíli cítila.

Nebolo to preto, že som nemala o čom písať. Od zimy ubehlo veľa času, zmenila som sa. Ako sa meníme všetci. Pomaly a postupne. Bez toho, aby sme chceli a aby sme to mohli ovplyvniť. Taký je život a takí sme my.

No nie je to ani preto, že mám natoľko zaujímavý život, že nemám čas písať.

Zhodnotím to tým, že som lenivá. Mám čas iba na veci, ktoré si sama vyberiem a poviem si, že sú dôležité a na ostatné zabúdam. Možno to je tým, že si nahováram, že som z blogu vyrástla. A možno preto, že všetky super blogy naokolo sa rušia. To, že tu nepíšem, ešte neznamená, že nečítam iné blogy. Iba k článkom nepíšem komentáre.

Stratila som pojem o tom, aký je blogový svet teraz a ktoré blogy patria medzi tie najlepšie. A mrzí ma to. Lebo blog bola časť môjho života po dlhý čas. Asi keď som mala 13, vtedy 3 kamošky sme mali blog. Teraz mám 20 a chcem to späť. Ale takto veci nefungujú. :-)

Neviem, akú pointu má tento článok. Je to ospravedlnenie? Nie, jedine pre mňa samú. Asi som iba nechcela nechať tento blog pomaly zomierať :-D

Yumi

When things stay the same. Forever. And for a day.

25. ledna 2013 v 23:05 | Yumi_Hawashi
Práve som dovolala s kamoškou zo Švédska.
A vždy si máme čo povedať, hoci sme sa nevideli... Už asi 3-4 mesiace?
Meníme farby vlasov.
Meníme hudobné skupiny, ktoré momentálne počúvame.
A potom sa prefarbíme naspäť.
A stiahneme albumy, ktoré sme už dávno vymazali.
Lebo hoci sa veci menia, niektoré prídu späť.
Možno prídeme na to, že sme ich nikdy nemali nechať odísť.
Možno len vtedy nebol ten správny čas na stretnutie s ľuďmi alebo vecami.
Možno neboli správne okolnosti.
Nech už v sklamaniach bolo hocičo, tak môžeme si povedať, že čo má prísť, príde.
Aj desaťkrát, keď to tak má byť.
A možno niečo aj odíde.
Možno odídem do Švédska.
A možno nie.
:)

Happyyyyyy!

31. prosince 2012 v 19:45 | Mimi
Happy New Year!
Ďalší rok končí a preto je na čase zaželať si do toho nového všetko naj-naj-naj!

Aj napriek všetkým pesimistickým názorom si myslím, že nový rok bude super, lebo no, buďme úprimnní, prežijeme a zvládneme všetko, prežili sme totiž aj koniec sveta! (a dokonca nie jeden) :)
Tak si môžeme pripomenúť zážitky, mestá a miesta, situácie či nových ľudí, ktorých sme za tento rok spoznali. A keďže rok je dlhý čas, verím, že bude na čo spomínať. Samozrejme, v dobrom!

A keby bolo po mojom, rok 2012 by nikdy neskončil! Píše sa to krajšie ako 2013 (môj celoživotný školský problém, ešte vo februári budem všade píšať 2012), k tomu blížiace sa skúšky v škole, to, že som po celkom dlhom čase doma a je mi tu samozrejme výborne...

Show must go on!
Tak poďme nato, oslavujme, tešme sa a buďme radi. Lem tak :)
Have fun!
(a ja idem "zdrogovať" svojho psa, ktorý má tradične stresy z petárd... a že prečo nemám Silvester rada... )
Mimi

Home sweet home.

21. prosince 2012 v 12:46 | Yumi_Hawashi
Včera som prišla domov a zaspala som už o jedenástej večer. Čo sa to deje so svetom? Aha, koniec sveta...:D

Užívam si, že chytím Wifi na mobile, že nemusím zapájať sieťový kábel zakaždým, keď potrebujem internet. Moja 10-ročná sestra mi urobila večeru, tak sa tešila, že som prišla domov. A vydierala ma, aby som po ňu dnes prišla do školy. Nechala mi na vankúši papierik "Príď po mňa prosím o 15.00. Zvoň na číslo ***".Keď som sa zobudila, našla som také isté papieriky ešte na mojom stole, pri počítači, na chladničke a ešte jeden papierik aj na stole v kuchyni, tenbol však nedopísaný, lebo už po ňu prišla kamarátka a musela ísť do školy.

Zistila som, že v Bratislave máme na intráku opačne vodovodné kohútiky. Chápete, teplá voda ide z druhej strany. Myslela som si, že opačne to majú len ľudia na južnej pologuli, ale vidno, že na Slovensku je možné všetko :D

Konečne som nemusela vstávať za zvuku budíka o šiestej ráno. Success! :D Zobudila som sa asi o pol jedenástej na zvonenie mobilu a dezorientovaná som sa rozhliadala po miestnosti. A potom som si uvedomila, že som konečne doma :)

Práve ocovi zazvonil mobil. Keď som počula Happy Xmas (War is over), uvedomila som si že tie Vianoce sa fakt blížia a trebalo by upratovať.

Ale dnes sa idem odhodlať k veci, ktorú som už dlho odkladala. Pozrieť si všetky nové videá mojich obľúbených YouTuberov. :) Lebo som nemala čas. Lebo som mala zápočty.

Užite si tento deň, ako by bol posledný. (Just joking :D:D)

Yumi_Hawashi

On my way.

20. prosince 2012 v 21:50 | Yumi_Hawashi
12/20/2012 15.04pm

Sedím vo vlaku a mám pocit, že som konečne pochopila filmu " Na Vianoce doma". Po troch týždňoch smer východ. Bratislava mi ešte nelezie na nervy, ale doma je doma. :)

Poslednú dobu predstavoval intrák ešte väčšie zlo ako zvyčajne. Po týždňoch, keď sme si zvykli na plesne a vypadávajúci internet, prestala nám isť elektrina. A verte mi, nie je to veľmi príjemný pocit, keď sa v noci zobudíte na to, že nejde kúrenie a je vám zima.

Človek by povedal, že to sa nedá vydržať. Pred pár dňami by som to povedala aj ja. No všetko sa dá, keď sa chce. Keď vystihnete ten svetlý moment, keď ide teplejšia voda, vezmete si sviečku do spŕch a máte romantický večer. Alebo aj nie :D

A vtedy vám príde list. Od Jully :) Zlepší vám to deň, of course :)

V čase hnusných zápočtov a ešte horších skúšok už prestalo byť také ľahké udržiavať dobré vzťahy so spolubývajúcimi. Každý je nervózny, musí sa učiť, alebo sa na to vykašle a ide spať... Na skrini nalepený plagát s mottom "You can do it" nám dodáva odvahu. V tejto chvíli píše spolubývajúca už posledný zápočet a dúfam, že všetko dobre dopadne. A že v januári urobíme skúšky. Ale to je ešte ďaleko. Až po konci sveta.

Nestíham si uvedomoovať, že idú Vianoce. Nie som doma, nikto ma nenúti upratovať byt a nepečiem koláče. Weird. Ešte aj Sám doma išiel včera s tým novým dabingom. To čo je toto za svet? :D

Bohužiaľ, prázdniny už nie sú tým, čím bývali. Koláčmi sa budem napchávať nad zošitom z matiky a Popolušku budem pozerať pri čítaní diplomacie. Rozdiel medzi nasledujúcim týždňom a týždňom minulým bude len v tom, že doma sa pri tom učení aspoň dobre najem. (Mám rada cestoviny s kečupom a sladkosti, ale viete, všetkého veľa škodí :D)

Uvedomujem si, že už nežijem v Prešove. Už 3 mesiace som v Bratislave a život na východe mi uniká pomedzi prsty. Žiadne SABI jogurty, prechádzky zo školy do sekáča, večerné hry v Ponči... Skončilo sa to. Pohli sme sa ďalej, či už sme chceli alebo aj nie. Staráme sa sami o seba. No sme radi, že ešte ten náš východ môžeme označiť naším domovom.

Kým prídem domov, prejde ešte veľa kilometrov, no keďže baterka v notebooku sa netvári príliš nadšene, tak... BYE!

Yumi_Hawashi

Fear.

10. listopadu 2012 v 21:00 | Mimi
Brooke Davis, One Tree Hill.

Strach. Mať ho je bežné, niekedy aj nevyhnutné. Idete v noci domov a zjaví sa za vami niekto...
Mať však strach z toho, že nie som dosť dobrá, múdra či pekná nie je ten typ strachu, ktorý máme mať "vrodený". Je to výmysel tejto doby, ideálov, ktoré existujú a toho, čo sa deje. Nie všetci sme krásni, úžasní a dokonalí. Úprimne, ani by som to nechcela, pretože si myslím, že nikto dokonalý neexistuje. Ale niečo ideálne predsa len môže byť- chvíle s rodinou, kamarátmi, náhodnými ľudmi, situácie kedy vám je porste fajn. Stojí zato si takéto momenty pamätať.

Napríklad v piatok na SAVku predával bezdomovec Nota Bene a keď som išla okolo, ponúkol mi ho. Povedala som mu "ďakujem, neprosím si". A to, čo povedal on mne, ma dostalo "ja ďakujem. krásny deň, slečna!" A naozaj, celý deň som sa potom usmievala. Sľubujem, že nabudúce, ak pôjdem okolo a bude tam, tak si ten časopis kúpim. Lebo to, ako on potešil mňa jednou jedinou vetou sa mi dávno nestalo. Život je super, len sa treba radovať z maličkostí. A tak ako tu vraví názov Yuminho posledného článku. In the end will be everything okay. Všetko bude tak, ako má.

One of the days when you realize that everything will be okay in the end.

29. října 2012 v 17:08 | Yumi_Hawashi
Zajtra idem domov. Po viac ako piatich týždňoch. Nechytila som bratislavský prízvuk a veselo si gadžujem na izbe s dievčatami :). Nejde nám internet, ako to už zvykne byť, ale hlavne, že už máme sneh :D Dnes som sa cítila ako niekde na túre v Tatrách. Ale to len tak pomimo :D

Ani neviem ako a už sa blížia zápočty. Ten taký stres, či to dám, je samozrejmosťou. Lebo je to niečo nové. Neviem, ako veľmi sa mi treba učiť a bojím sa, že veľmi veľmi. Takže vo vlaku, ktorý bude mať pri tomto počasí asi 3 hodiny meškanie a to sa snažím byť optimista, vytiahnem hrubú knihu a cesta na ďaleký východ sa môže začať! :D

Teším sa na SABI jogurty, na svoje oteplené Conversy a aj na to, že sa ma každý bude pýtať, ako sa mám, zhodnotia, že som schudla/pribrala a nabalia mi jedlo na 100 rokov, ktoré s dievčatami budúci pondelok zjeme. Teším sa na rodinu, s ktorou sa ako každé sviatky stretneme u babky a budeme sa chcieť konečne porozprávať a moja sestra bude do všetkých hučať, či s ňou nejdú hrať nejakú spoločenskú hru.

Jednoducho sa teším domov. :)
Užite si sviatky.
Yumi_Hawashi

The Remedy.

16. října 2012 v 10:48 | Mimi

Aj napriek tomu, že mi škola začína až o 3 hodiny som už hore, absolútne nevyspatá a násilne zobudená do upršaného dňa v Bratislave. Nič sa mi nechce... Teda niečo aj hej- celý deň ležať v posteli, jesť Milku a pozerať seriály. Ale bohužial, dnes sa to zase nestane. Krutý život vysokoškolákov... :D
Namiesto toho idem na ekonomickú teóriu (celé zle), kde k tomu všetkému ešte aj píšeme písomku (jupíííí!), tak zabijem hodinu a pol môjho drahocenného (ehm :D) času na hodine Práva, kde človek napíše v priemere tak osem strán formátu A4 a po skončení prednášky nemáte šajnu, či je tá ruka ešte vaša alebo už načisto odumrela. A nakoniec, čerešnička na torte... 3hodiny (180 minút) informatiky. Ou yeah, kill me now!
Ale aby ste si nemysleli, že ma tu nič nebaví... Sú aj dobré hodiny, kde sa dá zabaviť a tie veci sa nám raz snáď zídu. No naozaj nerozumiem, načo je dobré prepisovať knihy do zošita. Sme predsa v 21. storočí, je úplne jednoduché niečo hľadať na webe, tak načo memorovať hlúposti...
A aby ste nedostali depresiu z tohto pesimistického článku: "You can turn off the sun, but I´m still gonna shine."
A ja sa dnes teším z toho, že si môžem obuť svoje krásne gumáky :)) Lebo aj keď je všetkoo nanič, dá sa na tom nájsť niečo pozitívne...


Mimi

We will survive.

8. října 2012 v 16:55 | Mimi
Som na intráku a žijem!
Yumi a spolubývajúca sú v škole a druhá spolubývajúca spí, takže som tu akokeby sama.
Počúvam Summer paradise a rozmýšľam nad tým, čo sa za posledný mesiac stalo.
Bola som preč, užívala si leto do posledných dní (:D doslova), "odsťahovala" som sa do Bratislavy, nevydržala som tu ani týždeň (:D) a utekala som domov, oslávila som meniny a v pondelok dokázala sama sebe, že sú aj veci, ktoré sa mi páčia a nemusím sa ich naučiť. A aj keď z vecí väčšinou nerobím veľkú vedu, z niečoho sa tešiť treba.
Ako tu už Yumi nedávno písala, nezáleži na tom ako ďaleko sme, ľudia ktorých máme radi sú vždy s nami. Sme veľké (rozumej dospelé), musíme sa postaviť k tomu, čo nás čaká. A musíme sa usmievať. Lebo to je jedná z vecí, ktorú som sa naučila... Keď do všetkého pôjdete s úsmevom a malým očakávaním, vráti sa to vo veľkom. Môžete byť akokoľvek negativistický voči takýmto rečiam, ale funguje to.
PS: Aj ďalšie Yumine články sa zakladajú na pravde. O stave svojej kreditky pomlčím :D A v noci sa mi snívalo, že sme mali brigádu. Asi to začnem brať vážne a budem sa po niečom obzerať :))



Mimi

One of those weekends when you just realize that it is already Sunday evening.

8. října 2012 v 14:15 | Yumi_Hawashi
Pozeráme telku (iný luxus na intráku, ale tak keďže je Mimin ocko šikovný, ak môžeme :D) a píšeme úlohy. A smejeme sa na tom, ako nám to nejde. Ale aspoň si vieme pomôcť (čítaj: vedia mi poradiť, keď ja niečo neviem). Som na príklade 2 z matiky a už sa mi nechce pokračovať. Tak pozerám Talent a počúvam Pop Goes Punk. Ako doma. Teda, okrem toho talentu, doma by som pozerala na Finna a Jacka na YouNow. Ale inak sa mám dobre. Myslela som si, že o týždeň prídem domov, ale vzhľadom na cenu cestovného lístka a stavu mojej kreditnej karty, domov s najväčšou pravdepodobnosťou nepôjdem tak skoro.

Dnes som v Bratislave videla najkrajšiu oblohu ever. Podľa Miminho názoru strašidelnú, podľa môjho nádhernú. Ľutovala som, že nemôžem odhodiť tašku z IKEI a bežať "domov" po statív. Na jednej strane oblohy to vyzeralo tak, že sa blíži koniec sveta a opačná vyzerala ako ráno v hre GTA San Andreas. Zospodu oranžovoružová, ktorá prechádzala až do takej modrej, akú vidíte na dovolenke. Mraky z cukrovej vaty a snehové záveje, jednoducho pecka. Aj keď nedeľný obed v podobe mrkvovej polievky a vrtuliek z tvarohom podľa môjho názoru nie je ideálny, chutil mi aj tak.

A teraz budem vďaka neschopnému internetu čakať, kedy uploadnem tento článok. (pondelok, 14.15)

Yumi_Hawashi

Real life.

7. října 2012 v 14:30 | Yumi_Hawashi
Už to nie je o tom, že si robíme srandu, že nevieme variť a jeme na obed suché rožky. Život na intráku v Bratislave začína byť reálny. Musíme sa o seba naučiť postarať. Máme na to vek a už to prišlo. Nechce sa mi žiť len na sladkostiach, lebo už mi to ani nechutí. Je toho na nás veľa a my to musíme zvládnuť. Lebo sa to od nás očakáva. Rodičia sa ma snažili vychovať tak, aby som mala jednotky v škole, prospela s vyznamenaním a dokončila výšku.
Ale čo keď to nezvládnem? Čo ak nenaplním očakávania? Budem preto horší človek? Lebo nebudem mať 3 tituly pred menom a ešte jeden za menom?
Nemyslím si, že takéto veci sú v živote podstatné, aj keď nás rodičia učia niečo iné. Rodičia chcú, aby sme sa mali v živote dobre, ale, bohužiaľ, doba je taká, že vysoká škola hneď neznamená ružovú budúcnosť. Na to treba pár promile v krvi a možno potom sa na to budem pozerať takto. A možno ani vtedy nie. Veľmi sa za posledné dni mením. Musím viac rešpektovať druhých. Nemôžem odsudzovať ľudí hneď po pár slovách. A budem sa snažiť prežiť.

Yumi_Hawashi

Money, money, money.

2. října 2012 v 13:24 | Yumi_Hawashi
Dnes ma chytila depka, že koľko prachov som už minula na knihy. A že štúdium na štátnej vysokej škole na Slovensku je bezplatné. Tak to určite :D

Keď to takto pôjde ďalej, budem si hľadať brigádu v nejakom Tescu, aby som mala aspoň na rohlík s maslom na večeru. Nechcem byť zlá alebo lakomá na peniaze, ale dať 30 € za jednu knihu a pritom vám ich treba asi 10? Seriózne? :D

Myslela som si, že vysokoškolský žiot bude iný, že nebudem musieť až tak brutálne šetriť. Ale vzhľadom na to, že nemám ocka podnikateľa s nejakým BMW a vyrastala som na východe Slovenska, nie je to ľahké. Treba počítať každé to euro a nakupovať v akciách. Žiadne sushi na večeru, teda... Ani len párky na večeru, lebo som zhodnotila, že sú drahé :D

Som v Bratislave už viac ako týždeň, ale ešte som ani nebola v meste. Poprechádzať sa a vydýchnuť. A v Eurovei a Auparku som bola jedine zháňať knihy v Panta Rhei. Taký je život a my, študenti, si musíme zvyknúť.

Yumi_Hawashi

Doesn't matter how far from home you are as long as you are with the people you love.

29. září 2012 v 20:44 | Yumi_Hawashi
Už týždeň som v Bratislave. Je to pekné mesto. Aspoň zatiaľ, aspoň teraz. Hlavne ráno, keď sa rozospatá veziem cez most SNP a slnko svieti na ten potok zvaný Dunaj a obloha je modrá. :)

Po prvom týždni som nesutočne unavená, takže dnes som mala dosť nanič náladu, keď mi o 6.30 zazvonil mobil, pretože som si chcela dlhšie pospať. Prešov mi ešte nechýba. Asi to o pár dní začne, ale dnes, keď sa ma mama opýtala, či mi chýbajú, povedala som nie. Lebo mi nechýbajú. Stále domov volám a to že sú pár stoviek kilometrov vzdialení od Bratislavy? No a čo? Veď o chvíľu prídem domov.

Tento víkend sa všetky moje spolubývajúce zbalili a išli domov. Ja nie, lebo mi domov ešte ísť netrebalo. Divný pocit pre mňa, byť sama na izbe, keďže som odmalička vyrastala s bratom v jednej izbe a nezbavila som sa ho doteraz. Nemám rada, keď som sama. Niekedy áno, ale len na pár minút. Nie na celý víkend. Tak som sa dohodla s pár ľuďmi a šli sme na akciu do Mlynskej, kde mali ohňostroj krajši ako v Prešove na Silvestra.

Škola sa mi páči, no nie je ľahká, a preto dúfam, že skončím aspoň prvý ročník. Intrák nie je najlepší, ale zvyknem si. Len dúfam, že nám vymenia vo véckach žiarovky, keďže potme čúrať nie je nič moc. A musím sa pochváliť. Spolu s Mimi sa nám podarilo uvariť polievku. Až na druhý pokus, lebo prvá zhorela vďaka mojej neschpnosti používať indukčný varič, ale aj tak.

Včera, keď som sa stretla s kamarátmi, zistila som, že sa nič nezmenilo. Kamoška stále rýchlo je a kamarát nosí do školy len jeden univerzálny zošit presne ako na strednej. Zmenilo sa len mesto, v ktorom budeme mať nové zážitky a prežívať ďalšie sklamania. Ale keď máte okolo seba ľudí, ktorých máte radi, hneď ide všetko ľahšie. A preto budem povinne v utorok čakať Mimi na stanici a kývať jej s Rajec fľašou presne ako minule. :)

Yumi_Hawashi

Friends.

21. září 2012 v 17:17 | Mimi
"Šťastie býva niekedy požehnaním, ale najčastejšie oň treba bojovať. A práve magický okamih všedného dňa nám pomáha zmeniť sa, vydať sa na cestu za splnením snov. Budeme pritom trpieť, zápasiť s mnohými ťažkosťami, čeliť sklamaniam. To všetko je však iba prechodné a nepoznačí nás. A v budúcnosti sa budeme môcť hrdo a s vierou obzrieť dozadu." (Paulo Coelho- Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala)

Wake Me Up When September Ends.

19. září 2012 v 16:18 | Yumi_Hawashi
Tieto prázdniny sa konečne stali prázdninami. Prázdniny sú podľa mňa dni, keď už sa začnete nudiť. A konečne to prišlo! Yeah! :D
Síce mi do začiatku školy ostáva len pár dní, mne to úplne stačí. Mimi je preč a keďže som socially awkward, sedím doma, pozerám YouTube a po večeroch show s Alfiem, ktorý púšťa One Direction a Danom, ktorý je trošku pripitý a ukazuje svoje Calvin Klein underwear. Čo viac môže človek od prázdnin chcieť? :)

Zistila som, že hoci som bola v zahraničí len pár dní a takmer celé prázdniny doma, začala som sa nudiť až teraz. Lebo každý deň som niekde bola, robila som niečo totálne dôležité a prázdniny ubiehali rýchlo. Lebo sme s Mimi akčné a vždy vymyslíme nejakú tú akciu. :)

A aj som veľa spala. Ako každý voľný deň. :D

A preto: Wake Me Up When September Ends.


Yumi_Hawashi

That little things we forget.

12. září 2012 v 18:44 | Yumi_Hawashi
Ten moment, keď vám príde obálka z univerzity, o ktorej nechcete ani len počuť.
Keď už aj zabudnete, že ste napísali príbeh.
A keď vám ho vydajú v knihe a pošlú vám ju domov.

Dnes som zažila menší šok v podobe takejto obálky. Príbeh, ktorý som písala ešte niekedy v apríli. Bolo to pred maturitou, ale keďže súťaž pomáhal organizovať Goethe Institut, povedala som si, že sa zapojím. Z vďaky, že ma pred rokom na 17 dní poslali do Nemecka. Zadarmo, lebo som vyhrala súťaž. Tiež som napísala príbeh.
Chcela som im vylepšiť štatistiku zúčastnených. :)

A teraz som sa ocitla medzi najlepšími príbehmi v knihe. Úžasné :)

Nevyhrala som síce hlavnú cenu, veď raz by už stačilo, nie? :D Či mi veríte alebo nie, musela som si svoj príbeh prečítať, lebo som si nepamätala, o čom som písala. A viete čo? Nevymyslela som nejakú rozprávku o ideálnom živote. Písala som o sebe. O tom, čo som prežívala približne pred rokom.

Nechcem sa chváliť, ale som na seba hrdá. Že som dokázala napísať niečo také v nemčine. A že sa to niekomu páčilo. Kto vie? Možno raz napíšem knihu, ktorá sa bude predávať a ja budem jej jedinou autorkou. Ale možno bude v nemčine :)


(Keďže v pondelok bol World Suicide Prevention Day. TO WRITE LOVE ON HER ARMS. ♥)

Yumi_Hawashi

O.P.I

8. srpna 2012 v 13:36 | Yumi_Hawashi
Dnes v noci sa mi snívalo, že v Košiciach vznikol O.P.I obchod. Bohužiaľ, takéto veci nie sú reálne a O.P.I laky sú zatiaľ prístupné iba na internete :D Ale aspoň sa mi dobre spalo. :)

Včera sme zorganizovali oslavu pre kamarátku, ktorá z toho bola úplne mimo, pretože nič také nečakala... A keď sme videli, aká je nadšená, vedeli sme, že to plánovanie stálo zato. Po dlhej dobe som navštívila McDonald´s a prišla som na to, že mi vôbec nechýbal.

Inak sa celé dni hádam so súrodencami. Veď už len niečo vyše mesiaca budem doma, tak nech si to užijú. :)

Yumi_Hawashi

One of those weekends...

5. srpna 2012 v 22:41 | Yumi_Hawashi
Jeden z tých piatkov, keď pozeráte Sex and the City, prajete si, aby ste mali šatník ako Carrie, objednáte si pizzu a prídete domov veľmi neskoro. :)
Jedna z tých sobôt, keď pozeráte Californication celú noc, miešate rybacie chcebíky so Skittles a Pom-Bärs a ani vám potom nie je zle. A prídete domov za svetla a je vám super. :)

"No One Looks Back On Their Life And Remembers The Nights They Got Plenty Of Sleep."

Som jedna z tých, ktorí spia aj desať hodín a stále im to nestačí. Dnes mi stačilo niečo na päť a ešte nespím. Weird :D Dokonca aj v kostole som zývala asi len dvakrát. :)

Dnešný deň sa niesol v znamení Balónovej vojny. Konečne sa v našom meste niečo dialo! Aj keď na FaceBooku takmer 1000 ľudí potvrdilo, že po sebe o 15.00 budú hádzať balóny naplnené vodou, tak podľa môjho biedneho odhadu sa nás tam stretlo len asi 200. Ale stálo to za to :) Malo to vyzerať nejako takto, a na počudovanie, sa to ideálu aj priblížilo :D


Yumi_Hawashi

Back to blond.

31. července 2012 v 17:52 | Yumi_Hawashi
Práve som prišla od kaderníčky a z môjho pôvodného plánu (obnovenie tyrkysovej farby) neostalo napokon nič. :D Povedala som si, že už mám viac ako pol roka rovnaké vlasy, a preto to chce zmenu. Back to blond. Ako pred niekoľkými rokmi. Keď som nemusela ísť na vysokú a nemusela kupovať notebook. No život ide ďalej.

A serie ma, že nemám prachy. Niekedy by som chcela nič neriešiť a minúť len tak niekoľko stoviek eur. Ale asi práve preto, že si to nemôžem dovoliť, si viac vážim veci, ktoré si kúpim alebo dostanem.

Viac ako mesiac prázdnin mám za sebou a viac ako mesiac ešte len príde. A teším sa, lebo čítam knihy a pomedzito fotím. A nosím letné veci. A na august mám tiež plány. Veľa plánov. A aj tak viem, že veci nepôjdu podľa nich, no tie okamihy, ktoré prídu, môžu byť ešte lepšie. (Nejako som optimistická...Weird!)

Ale aspoň môžem robiť bludy, lebo sa môžem vyhovárať na to, že som spolovice blondína. :)

Yumi_Hawashi

Dance, Dance, Dance!

27. července 2012 v 18:53 | Yumi_Hawashi
Ten moment, keď chcete ísť preč, a niekto iný sa zavrie do kúpeľne. A vy ste v keli. Neznášam, že môj brat sa dokáže kúpať aj tri hodiny.
A preto si tu teraz sedím a konečne idem dať do PC fotky, ktoré tam už dávno mali byť. A budem sa tváriť ako pán (ako by povedal môj brat) a upravovať ich. Pošlem ich Mimi a budeme sa z toho tešiť. A to je všetko. :)

Napísala by som aj nejaký hlbokomyseľný článok, ale počas týchto prázdninových dní som schopná akurát pozerať videá na YouTube, počúvať hudbu a fotiť. A čítať knihy. Len také ľahšie stupídne knihy. Nie Coelho alebo Murakami. To len občas, lebo potom musím rozmýšľať viac ako počas školského roka. Nedávno som dočítala Murakamiho Tancuj, Tancuj, Tancuj. Odporúčam. Všetkým, ktorí majú radi Coelha a podobných autorov. A tým, ktorým sa páčil Mňačko a jeho Ako chutí moc. Lebo tá kniha je podobná. Podobne perfektná. :)

Yumi_Hawashi
 
 

Reklama